Som autentická – pred sebou, aj pred svetom
Nečakajte zázraky. Ani interview, v ktorom povie niečo, čo ešte nikdy nikomu nepovedala. Dokonca ani to, že prezradí nejakú jóbovku. Strávila s nami deň, keď cítila, že je doma – v svojej milovanej Bratislave, s ľuďmi, ktorých pozná a dôveruje im. Taký je aj tento rozhovor – uvoľnený, intímny, otvorený, pravdivý... a odhaľuje v ňom presne toľko, koľko chcela.
Ako by Dara strávila hodinu s Darou, ak by ju mala?
Išla by som spať. Posledné dva roky mám deficit spánku. Moje telo je permanentné naštartované. Hlava mi šrotuje naplno, aj keď sa tvárim, že odpočívam. Každý voľný čas, ktorý mám, ležím pod perinou v posteli alebo pod dekou na gauči.
Čo by si sa sama seba opýtala ako prvé a čo by si sa sama seba nikdy neopýtala?
Odpoveď na obe otázky je rovnaká: či ma to ešte baví? Je totiž ťažké odpovedať a nebyť úprimná. Toto je môj osud, môj život. Takto som si to vybrala, môžem si za dobré aj za zlé. Preto sa nerúham a primárne som veľmi spokojná. Ale priznám sa, miestami ma to všetko baví ešte viac a miestami vôbec. Dnes však riešim veci inak ako pred desiatimi rokmi. S rozvahou. A dokážem pripustiť, že raz príde deň, kedy s tým praštím. Neviem čo bude, ale to nevedomie mi nenaháňa strach. V každom prípade som šťastná, tam, kde práve som.
Je pre teba nejaká téma tabu?
Vlasy. A kolená. ( smeje sa) Tie sú mojou Achillovou pätou. Inak si asi poradím s každou témou.
Vnímame ťa v mnohých rovinách, ale v prvom rade si speváčka – ako sa ti darí a čo máš nové?
Mám pocit, že práve teraz zbieram ovocie svojej práce. Takže darí sa mi dobre, ďakujem. Užívam si svoj minuloročný album, do ktorého som vložila veľa lásky, pocitov, nápadov, energie, emócií... a nič z tohto sa nedá objednať, kúpiť. Urobila som niečo, na čo som pyšná. Čakajú ma pekné projekty a spolupráce, ktoré si vyberám a sú mi blízke. Prioritné je spievanie, ale začala som veľa písať a už nie len texty pesničiek. Rada sa hrám so slovami... myslím, že som ľuďom predstavila zase inú Daru.
Ako vyzeráš, keď si spokojná?
Takto, ako ma vidíš teraz (sedeli sme po fotení pri čaji, čakal ju voľný večer). Dnes som zažila naozaj krásny deň – svieti slnko, obloha je modrá, som v Bratislave, s ľuďmi, ktorých milujem...
Kedy si šťastná tak, že si ten pocit dokonale uvedomuješ?
Keď držím v rukách Lauru. Je to uchopiteľné, jasné a kryštalické – takto vyzerá šťastie.
Aká je tvoja Lola?
Myslíš, že mama povie niečo iné ako úžasná, dokonalá? Má dobre nakombinované vlastnosti a gény po mne a po svojom otcovi, ktorý je úplne iný ako ja. Je z iného sveta, asi aj z inej planéty. Naše spolunažívanie nefungovalo, ale vynikajúco funguje ako otec. A takisto ten mix jej povahových vlastností. Je krehká a drsná zároveň.
Život je cesta nálezov a strát, nejde však o cieľ... ide o to, ako tú cestu prejdeme. Aká je tvoja cesta?
Vždy a vo všetkom ide hlavne o tú cestu. Dokonca, veľmi často, keď už sa dostanem do cieľa, prestanú ma veci baviť. Konečná je jednoducho konečná…Ten proces vzniku a rastu je omnoho zaujímavejší ako samo finále.
Vďaka svetu sociálnych sietí, médií s tebou zdieľame aj tvoje súkromie – tvoje prehry, výhry, lásku, životosprávu, jogu, Bali... všetko, čo nám ukážeš.
Som rada režisérom svojho života a do hlavnej úlohy som obsadila seba.
Ak by sa to dalo a mohla by si poprosiť – osud, alebo vyššiu moc o jednu vec. O čo by si poprosila, čo by si v živote veľmi chcela?
Odísť niekam preč aspoň na pol roka. Robiť si čo chcem, bez toho, aby niekto vedel – kde som, s kým som... Viem, že asi môžem, ale vlastne nemôžem. Matrix nepustí. Už len fakt, že by som mala najradšej po svojom boku Lauru nie je celkom reálny. Chodí do školy, navyše ju mám s mužom, s ktorým nežijem, atď. V mojich predstavách a snoch, keďže som celkom akčná a ničnerobenie nepoznám – mám malú kaviareň, s výhľadom na more, kde roznášam kávu a pečiem voňavé koláčiky…
Je niečo, čo by si profesionálne neurobila za žiadne peniaze na svete?
Nezapredala by som svoju značku a meno ničomu, čo nepreciťujem. Dostávam veľa ponúk a teším sa z toho, že peniaze nie sú smerodajné, takže si vyberám a robím len to, čo mi robí radosť, do čoho sa nemusím prehovárať.
Úspešní ľudia tvrdia, že skutočným úspechom nie je dostať sa na vrchol, ale sa tam udržať. Potvrdiť svoju pozíciu. Ty si na pomyselnom Olympe dlhodobo, alebo, aj keď chvíľu nie si, vždy sa tam vrátiš.
Je to dané tým, že ma to baví. Aj šoubiznisová hra ma baví. Pre hudbu som sa narodila a bolo to jasné od malička. Nemala som variant – nemohla som byť ani právnička, ani krasokorčuliarka... na nič iné som nemala bunky. Ľudí to priťahuje, lebo vo všetkom, čo robím, je moje srdce. Čo prezentujem, tým žijem.
Je nejaká vlastnosť, ktorú nemáš a rada by si mala?
Trpezlivosť. Čím som staršia, mám jej menej. Niekedy dostanem nervy z potreby mať vec vyriešenú za minútu. Dokážem sa seknúť a odchádzam. Potom si sama sebe dohováram, aby som sa upokojila (smeje sa). Priznávam, trpezlivosť mi naozaj chýba. Všetku som rozdala. Ako keby došla a neviem, kde sa dá kúpiť.
Je niečo, čo by si na sebe trochu zmenila?
Mohla by som mať hustejšie vlasy☺. Asi ako každá žena, aj ja riešim veci, ktoré súvisia s pribúdajúcim vekom. Myslím si však, že v takej zdravej miere. Niekedy ráno som kočka a niekedy nie som. Väčšinou to zvalím na nedostatok spánku, ale áno, je to aj vekom. Treba sa však v tomto procese príjemne uvelebiť, nájsť si v ňom plusy, bojovať s mínusmi. to všetko do tej miery, aby nás to nestresovalo viac, než je treba. Lebo keď sa žena začne rútiť z toho, že starne, tak je na dobrej ceste do blázinca.
Na to, aby sme mohli rešpektovať iných, musíme najprv seba, na to, aby nám ľudia uverili, musíme byť autentickí – ako vyzerá tvoja sebaláska?
Nechápala som, keď mi niekto vyčítal, že viem byť k sebe milá. Pochváliť sa, priznať, že sa mám rada. Ide o základný kruh emócií, ktoré, keď nevibrujú v nás, nemôžu vibrovať ani smerom von. Na tom nie je nič zlé, keď sa žena o seba stará, má potrebu sa skrášľovať a páčiť. Aj márnotratnosť je prirodzená, aj kraviny ku mne patria. Chcem zažiť všetko, rešpektujem svoje pocity, potreby a vnútorný hlas. Odhad miery týchto vecí je tiež veľmi dôležitý. A veľmi individuálny zároveň. Naozaj sa netrápim tým, že nado mnou občas ľudia zakrútia hlavou a pýtajú sa: nie je to už priveľa? Občas asi aj je. Ale tak som to cítila a urobilo mi to dobre na tele aj na duši. Aj si občas zanadávam ako námorník, aj si to občas v posteli sama urobím, aj hovorím o tom, že milujem sex, že sa mi páčia chlapi a viem oceniť aj ženskú krásu. Rešpektujem seba a dávam rešpekt iným. Radujem sa z úspechu!
Stále si na cestách, vyzerá to chaoticky a niekedy až nezvládnuteľne – ako si v tom celom udržuješ poriadok?
Pokope ma drží joga, ktorá mi vstúpila do života asi pred dvomi rokmi a som za ňu veľmi vďačná. Prospieva a robí mi dobre aj v širších súvislostiach.
Svoje statusy zvykneš písať aj v aute na D1, na ceste z Prahy do Bratislavy alebo naopak – vieš koľkokrát si túto cestu za život prešla?
Nespočítateľne. Za víkend najazdíme aj 2 000 km. V aute žijem, diaľnicu – poznám naspamäť – každú pumpu, každú toaletu, sortiment, ktorý kde majú.
Kedy sa cítiš pekná a ako sa dostávaš do svojej pohody, rovnováhy? Máš beauty rituály?
V tomto som taký pankáč. Práve teraz mám nad sebou starostlivú ruku mojej kamarátky Natálky, a pretože jej dôverujem a nasledujem jej rady, držím sa pohromade aj napriek šoubiznisovému životu, ktorý žijem. Musím však povedať, že aj príroda bola ku mne láskavá a gény po mojej peknej mamičke tiež pomohli. Tak sa s tým zas až tak netrápim. Mám 45 rokov, mladšia už nebudem, viem a nerútim sa. Zatiaľ. (smeje sa) V prvom rade mi ide o prirodzenosť. Chcem byť stále rozpoznateľná, a to aj vo svojom výzore. Nedám dopustiť na pár obľúbených produktov, masiek, ktoré striedam, ale že by som bola otrokom krásy, omladzovacích procedúr a potreby zbaviť sa vrások za každú cenu, to sa povedať naozaj nedá.
Aké je tvoje obľúbené motto, slogan?
Nemám. Nič múdre, prevratné nepoviem. Určite však chcem zostať autentická. Úprimná k sebe a nesnažiť sa byť nikým iným. Je to veľmi jednoduché a zároveň rovnako tak ťažké. Nechcem stratiť pevnú pôdu pod nohami.
MAGAZÍN
