Pavol Dendis: Som hodváb aj železo zároveň

Keby neštudoval návrhárstvo, bol by z neho možno inžinier biológie. Módny dizajn totiž nebol prvou voľbou, ale skôr silnou intuíciou, ktorá prišla v správny čas. Jeho mama je krajčírka, otec hutník a z chalana z Oravy, ktorý si musel vycibriť zmysel pre humor, aby prežil komfortne vo svojom tele, sa stáva vychádzajúca hviezda česko-slovenskej módnej scény. Ako sám hovorí, je ako hodváb a železo zároveň, plný kontrastov a inšpirácie, ktorú dokáže vidieť aj počas šoférovania auta.

Čo ťa priviedlo k návrhárstvu a kedy si začal?

Keďže som navštevoval ľudovú školu výtvarného umenia, začal som hneď po strednej. Impulzom bol zrejme aj fakt, že ma neprijali na školy, kde som sa hlásil a tak som usúdil, že návrhárstvo bude istota. Navyše, moja mamina je krajčírka, takže som mal všetko odpozerané a vedel som do čoho idem.

Tvoja prvotná vízia išla ale úplne iným smerom, mám pravdu? 

Návrhárstvo nebola voľba číslo jeden a už vôbec nie jasná vízia. Hlásil som sa na inžinierske odbory a lákala ma napríklad biológia. Ale neprijali ma, a tak som návrhárstvo bral ako krajné a vtedy akútne riešenie. Povedal som si, že tam vydržím aspoň rok, nech nevypadnem zo študentského kolobehu, ale skúsil som a už som pri tom aj zostal. Je sranda, že to bolo celé v podstate o náhode. 

Kde hľadáš a nachádzaš inšpiráciu?

Žijem rýchlejší život, snažím sa mať stále nové myšlienky, čerstvé vnemy a inšpiráciu čerpám naozaj zovšadiaľ. Či je to hudba, filmy, alebo čisto len emócia, ktorú cítim. Viem ju rozpracovať a dohľadávam si k nej rôzne zdroje ako knihy, obrázky, fotografie… Inšpiruje ma aj hudba, ktorú v danom momente počúvam. Niekedy sú to pomalé akustické veci, ale momentálne práve rýchla hudba, ktorá mi dodáva energiu a pri ktorej cvičím. Aktuálne som nastavený práve na rýchlejší drive. Musím však priznať, že inšpiráciou sú mi aj bežné každodenné činnosti ako šoférovanie auta, rýchlosť za volantom s energickou hudbou a podobne. Krásne to kolaboruje s rýchlosťou celej tejto doby a v móde to viem referencovať.

Ako vyzerá tvoj kreatívny proces?

Na začiatku si vždy vytvorím moodboardy. Milujem 90. roky, či už dizajnérov ako John Galliano, Vivienne Westwood, Alexander McQueen, ale aj príbehy modelov a modeliek z tých čias. Jednoducho všetkých, ktorí v 90-tkách patrili na vrchol módneho priemyslu. Veľa žúrovali, užívali si a ich život bol veľmi rôznorodý. Keď už to nemôžem zažiť, snažím sa aspoň pozerať filmy a čítať knihy z tohto obdobia. Väčšinou začínam tým, že si vyberiem tému alebo postavu a všetko okolo nej si dohľadávam a prispôsobujem. Keď už navrhujem kolekciu, snažím sa urobiť si k tomu aj playlist a všetky moje myšlienky sa neustále točia iba okolo tohto procesu. Chodím na prechádzky a predstavujem si, ako by sa tie veci správali a vyzerali na mne. Robím si prehľad látok a vždy sa snažím objaviť aj nejakú novú. Tým, že pracujem prevažne s čierno – bielou, sústreďujem sa na objavovanie zaujímavých štruktúr a nových materiálov, s ktorým som ešte nepracoval. Keď celý tento inšpiratívny balíček dokončím, prichádzajú na rad predstavy ako by mohla vyzerať osoba, ktorá bude tie modely nosiť a začínam kresliť náčrty. Za každou kolekciou stojí nejaká konkrétna osoba a jej celkový charakter. Či už je to spevák - speváčka. Živí, alebo mŕtvi…

Vždy máš konkrétnu predstavu?

Je dôležité predstaviť si a vizualizovať, ako by v tom konkrétny človek vyzeral. Keďže momentálne sa najviac inšpirujem v hudbe, predstavujem si speváčku Pat Benatar a to, ako by v mojich modeloch vyzerala na javisku, ako by to súznelo s jej tvorbou a snažím sa to dať na papier. Takúto skicu už potom prenášam do reálneho modelu. Vždy však najskôr navrhujem v hlave. Kreslenie ma totiž veľmi zväzuje, keďže myšlienky sú trojrozmerné a fluidné. Nie som najlepší kreslič, a keď danú víziu nedokážem zhmotniť, som frustrovaný. Niekedy mám dokonca pocit, že tú myšlienku znásilňujem. Vtedy sa snažím všetko do detailov premyslieť a na papier ju len načrtnúť, aby som si všetko zapamätal a urobil si poznámky. Kreslenie vie byť niekedy veľmi zdĺhavé a brzdí chod myšlienok v hlave.

Premýšľal si niekedy aj nad iným umeleckým zameraním?

Priznám sa, že kreslenie podľa skutočnosti som odmalička neznášal. Už na výtvarnej som protestoval pri obkresľovaní kvetov, či váz. Vedel som, že tie tvary by som mohol prekresliť úplne inak, abstraktnejšie. Realita pre mňa nie je podstatná a dodržiavanie pomerov mi prišlo veľmi zväzujúce. Vyžíval som sa v kreslení materiálov a štruktúr, ale nikdy som napríklad nevedel nakresliť portrét. Tvár je pre mňa veľmi neuchopiteľná. Každý mimický pohyb robí z človeka niekoho iného, v inej nálade. Nastal však moment, keď majú moje skice svoj charakter, ale sú veľmi nepekné a nepriame. Iba ja ich dokážem pochopiť, a to je podstatné.

Takže maliar z teba nebude?

Mnohí maliari ma síce inšpirujú a maľbu milujem, ale mám z nej strach. Tvary, ktoré kreslím, majú skrátka zmysel iba pre mňa. Viac by som si vedel predstaviť tvorbu sochy. Rád pracujem priamo s rukami a hmotou.

S akými materiálmi tvoríš najradšej?

Veľmi rád pracujem s prírodnými materiálmi. Myslím, že aj moja klientela to do určitej miery odo mňa vyžaduje. Na zvrchníky (sako, kabáty) ale aj nohavice používam vlnu, ktorá je pre mňa základ. Obľubujem aj hodváb a, samozrejme, ľan - práve ten nesie surovosť, ktorá vystihuje moju tvorbu. Potom sú to materiály, ktoré ma často iba oslovia. V tomto prípade môže ísť aj o polyester, musí však mať perfektný vzhľad a byť príjemný na pokožku. Snažím sa svojim zákazníkom prinášať aj nové materiály - niečo, čo ešte odo mňa neskúsili. Striktne sa však pozerám hlavne na kvalitu.

Ako by si charakterizoval svoju tvorbu?

Moja tvorba je charakteristická čiernou farbou, na ktorú sa sústredím. Tým, že som z Oravy, mám v sebe určitú formu surovosti, no zároveň aj jemnosť. Tento kontrast pochádza zrejme aj od rodičov - mamina je krajčírka a môj ocino pracoval ako hutník. Čiže hodváb a železo. Moja tvorba je surová aj nežná zároveň. Dbám veľmi na komfort a kvalitu. Páči sa mi tvoriť na hranici, aby som toho človeka vždy niekam posunul, či vylákal z komfortnej zóny. Mužom prinášam transparentné modely, či hodvábne košele, ženám zas navrhnem šaty, pod ktoré si nemôžu dať spodnú bielizeň… Je tam zachovaná jemnosť hodvábu, ale aj surovosť v tom, že sú nútení smerovať k svojej hranici. Typickou je moja black & white obsesia, ale aj to občas rozbijem farbami, aby som svojich klientov neutopil v opakujúcom sa kolobehu.

Ako vnímaš krásu?

Záleží, na čo sa pozerám. Na jednej strane mám rád čisté línie, hladké a začistené plochy, ale zároveň ma dokáže fascinovať odev, ktorý je nedokončený. Napríklad, keď šijem kabát, kým ho nedám do výroby na podšívku, užívam si jeho surovosť a krásu. Keď ho začistia mám pocit, že stratil z tej svojej čarovnej agresivity, ale zároveň sa z neho stane krásny kus pre klienta. Pri ľuďoch to mám veľmi špecifické. Tak, ako ma dokáže fascinovať krásna mužská a ženská postava, ktorá je atletická, tak isto ma dokáže zaujať niekto, kto má temnú myseľ. Krásu dnes vnímame ako dokonalú záležitosť, no myslím si, že je to individuálne. Ak sa niekto necíti dobre vo svojich nedokonalostich, je úplne v poriadku, že sa snaží o dokonalosť, ktorú káže spoločnosť. Zároveň viem pochopiť a podporiť aj boj proti spoločenským kódexom. Či už je to v móde, v tvorbe, v tom ako sa chceme cítiť alebo akú hudbu chceme počúvať… Rôznorodosť je povznášajúca. 

Ako by si charakterizoval seba samého? 

Som na seba veľmi prísny. Veľmi rád si robím zo seba srandu a veľmi rád si robím srandu aj z iných ľudí. Som dosť ostrý a rovnako tak je ostrý aj môj humor. Tým, že som vyrastal ako chlapec, ktorý bol trochu pri sebe gay v malom meste, musel som sa naučiť robiť si srandu nielen z okolia, ale aj zo seba. V tvorbe sa však snažím byť sofistikovanejší. Mám rád, keď ľudí zaujmem skôr tým kto som, ako svojím výzorom alebo tým, ako sa obliekam. Viem byť aj veľmi citlivý. Som na seba prísny, ale v tvorbe viem byť aj veľmi nežný. Opäť sú to kontrasty. Som dosť náročný na ľudí a viem vytvárať tlak, no zároveň dokážem človeka aj oceniť, keď vidím dobre odvedenú prácu, alebo cítim, že oceniť potrebuje. Myslím, že som spravodlivý. 

Pre koho tvoríš najradšej? Kto je vyvolený nosiť Dendisa?

Zbožňujem, keď ľudia dokážu kombinovať a majú jasnú predstavu. Napríklad, keď povedia, že potrebujú kabát od Dendisa. To slovo „potrebujem“ veľmi obľubujem, pretože odráža hodnotu a rozhodnutie. Teší ma, keď ľudia presne vedia čo chcú aj ako to chcú. Páči sa mi keď vedieme diskusie a nemusím ich presviedčať. Väčšinou sú to ľudia s názorom, ktorí sa dobre obliekajú a vedia moju tvorbu aj dobre prezentovať. Tým, že tvorím prevažne čierne veci a občas sú aj moje myšlienky a moodboardy čisté zlo a temnota, práve moji klienti tomu dávajú úplne iný vizuál a zmysel. To je napríklad presne Natália Selveková. Dám von kolekciu, ktorá je čistá temnota, techno a zloba a potom príde Natália, obuje si k tomu vysoké podpätky a zrazu je to úplne iný príbeh… Mám rád, keď mi moji klienti otvárajú oči a vážim si, že viem tvoriť pre rôzne typy od mladých ľudí, cez umelcov až po podnikateľky a biznismanov.

Máš aj svoje múzy?

Milujem Alexandra McQueena. On bol prvým dizajnérom, ktorého som obdivoval. Jeho osobnosť, tvorivý proces, to, ako bral život, ako miloval svojho psa, ľudí, s ktorými pracoval… Vedel byť veľmi srdečný, zdvorilý a milý, ale aj strašne arogantný a agresívny. Ďalej je to John Galliano, ktorý je tak isto perfektný dizajnér a jeho extra nadsázka, všetky tie farby a zdobenie ma fascinuje, aj keď ja ich v tvorbe nemám. Páči sa mi ako vie obracať strany – na jednej robil Dior a na druhej zas Margielu. Zo súčasných dizajnérov ma veľmi baví Matthew Williams, ktorý je momentálne u Givenchy - páči sa mi ako dokáže riešiť novú módu. Potom sú to múzy z hudobného sveta, hlavne ženy, ktoré majú na javisku extrémne veľa energie. Pat Benatar, Stevie Nicks, ale aj bežné popové hviezdy ako Dua Lipa či Lady Gaga. Sú to skrátka silné ženské osobnosti, ktoré dokázali preraziť aj vo svete mužov.

Čo si myslíš o československej tvorbe?

Máme veľa kvalitných dizajnérov a máme čo ponúknuť svetu. Veľkou výhodou je, že máme pre koho tvoriť. Sme síce blízko Paríža, či Milána, ale máme tú výhodu, že lokálna móda je čoraz viac podporovaná. Aj naša tvorba je rôznorodá - zatiaľ sa mi nestalo, že by sa stretli dve rovnaké estetiky alebo dvaja dizajnéri, ktorí by robili niečo veľmi podobné a snažili sa podobne profilovať. Je pre mňa fascinujúce, že dokážeme stále produkovať niečo nové. Potom je to už len o snahe a šikovnosti. Síce tvoríme lokálne, ale stále treba pozerať na to, čo sa deje vo svete. Dizajnéri sa musia vzdialiť od divadelnosti a priblížiť sa nositeľnosti. To, čo hýbe svetom je, že ľudia chcú mať kvalitné veci, chcú ich mať hneď a chcú ich také, aby v nich vyzerali čo najlepšie.

Myslíš, že sa naša scéna dokáže priblížiť tej zo svetových metropol?

Myslím, že niektorí z nás vedia byť dokonca autentickejší. Možno je to tým, že máme užšiu klientelu, že tu nie je až taký výtlak a nemusíme pozerať na kvantitu. Tým, že robíme v menšom počte, je možnosť to ďaleko viac nazdobiť, viac riešiť strih a rôzne detaily. Vieme byť autentickejší, vieme si klientelu rozobrať a rovnako tak aj oni nás. Kolekcie, ktoré sú prezentované počas MBPFW sú kvalitou aj prezentáciou porovnateľné s tými svetovými. 

Aké sú nevýhody dizajnéra, ktorý tvorí lokálne a nie pod svetovou značkou?

Sourcing a research. Ako návrhár, ktorý tvorí na určitom mieste, je veľmi zložité nájsť vhodné zdroje, pokiaľ nechcem objednávať zo zahraničia a v enormných množstvách, čo je samozrejme náročné aj finančne. Nájsť si v Čechách a na Slovensku krajčírske dielne, ktoré mi ušijú 10 – 20 sák je naozaj náročné a musím rozmýšľať o tom ako a kde správne investovať. Módny biznis nie je iba o navrhovaní, ale aj o stratégii, logistike, biznise a marketingu. Peniaze treba zarobiť a dobre porozmýšľať kde ich investovať späť a otočiť ich. Sú to ale bariéry, ktoré dizajnéra dokážu pekne usmerniť. Ak si už nájdem výrobu, sám si ju odkomunikujem, sám na to dohliadnem, mám priamy vzťah s majiteľom a viem, že na tom môžem stavať, pretože som si to vybudoval. Rovnako sa viem poučiť aj z chýb. 

Možno je to aj výhoda v rámci udržateľnosti.

Určite. Ak chce dizajnér nejako fungovať, musí uvažovať nad tým, že jeho kolekcia je limitovaná počtom. Dajme tomu 2 – 3 saká, potom napríklad 30 tričiek z jedného dizajnu, 20 mikín… Aby som dokázal uživiť jedno z druhého, musím premýšľať a všetko dobre naplánovať. Musím dať klientom, ktorí chcú niečo extra niečo extra, ale musím rovnako vedieť uspokojiť aj zákazníka, ktorý je fanúšikom, nemá stovky eur na vlnené sako, ale túži nosiť na tričku nápis Dendis. Je dôležité vedieť tieto dve estetiky prepojiť tak, aby jedna s druhou kooperovala. Pre mňa je smerodajné, že keď si niekto kúpi kabát za stovky eur a niekto tričko za desiatky eur a títo dvaja ľudia sa stretnú, nebudú sa porovnávať. Tá estetika musí byť na rovnakej úrovni. 

Je to v podstate dosť veľký kolos. Figuruješ úplne pri všetkom od dizajnu až po marketing. Nevybuchuje ti hlava?

Práve dnes ráno mi vybuchla :))) Je to o tom, ako veľmi je človek „control freak“ a ja som veľmi. Každý materiál potrebujem držať v ruke, potrebujem sa pozrieť, ako je to ušité, potrebujem chytiť do ruky tričká, ktoré prišli z výroby a skontrolovať ich. Mne je jedno, či mi niekto zaplatí za model 800 € alebo 100 €, ten človek tam má etiketu Dendis a ja k tomu musím tak aj pristupovať. Rovnako je to aj s foteniami a marketingom. Všetko musí do detailov odrážať moju estetiku. Je to ako keď niekto vychováva dieťa - skrátka záleží ti na každom jednom kroku. Potrebujem mať feedback, potrebujem sa rozprávať aj o nespokojnosti a vyvarovať sa chýb. Potom to vyvažujem oddychom, pohybom a časom s kamarátmi. Musím sa len vyrozprávať a ísť ďalej…

Máš sen, ktorý by si si chcel splniť? Napríklad práca pre veľký módny dom…

Keď som študoval v zahraničí, mojím snom bolo pracovať pre veľký módny dom, ale vedel som, že tento proces je dlhodobý a moje ego by ma nepustilo. Jednoducho som nechcel ďalších päť rokov robiť malé kroky. Chcel som pracovať na vlastných veciach a chcel som ľuďom ukázať, čo viem. Momentálne je mojím snom tvoriť, objavovať sám seba a zostať relevantný, čo je veľmi náročné a posúvať svoj brand. A ukázať mladším dizajnérom, že sa to dá. Keby som mal ísť do väčšieho módneho domu, určite by to malo pre mňa zmysel, ale už by to musela byť značka, kde som si stopercentne istý, že zapadnem svojou estetikou a moje myšlienky budú pre nich prínosom.

Pri čom dokážeš vypnúť?

Absolútnu radosť mi robí môj pes – to je moja najväčšia opora. Síce aj najväčšie nervy, keďže je to charakter, ktorý mi nič nepovie, iba sa na mňa pozrie a jeho myšlienky musím čítať. Tým, že žijem v Bratislave a som z Oravy, tak vypínam v prírode a naučil som sa nenosiť si prácu domov, ale tráviť čas s rodinou. Mám veľmi rád manuálnu činnosť, a keď prídem za rodinou, okamžite som zapriahnutý do práce s drevom alebo v záhrade. Vypínam aj vo fitku s hudbou v ušiach alebo vonku s  kamarátmi

Keď už spomínaš fitko, hovoril si mi, že si schudol 17 kíl. Čo ťa k tomu viedlo? Mal si potrebu vyzerať inak?

Bola to potreba, ktorá vychádzala ešte z detstva. Vždy som mal nadváhu a vždy som s tým bojoval. Na čas sa mi v zahraničí podarilo schudnúť, ale nadváha sa vrátila a zistil som, že som až v príliš veľkom komforte. Stále som iba pracoval, objednával si jedlo, nemal som čas venovať sa strave… a túžil som urobiť veľkú zmenu ešte pred tridsiatkou. Tým, že stojím za svojím brandom, potreboval som sa cítiť dobre a reprezentatívne. Našťastie, cvičenie ma vždy bavilo, ale prednosť dostala vždy móda - od rána do večera šiť, starať sa o klientov, firmu… Jedného dňa som zistil, že je úplne v poriadku, keď pôjdem ráno na hodinu a pol do fitka a pracovať začnem až potom. Úprimne, nemyslel som si, že to dám až takto, ale veľmi ma to baví. Konečne sa cítim komfortne a spokojne. 

Cvičenie a zmena jedálnička zrejme priniesli ovocie. 

Vyše dva roky som vegetarián, čiže sme s trénerom upravili jedálniček, niečo vynechali, iné pridali. Musím povedať, že hlavne psychicky som sa dostal niekde úplne inde - zrazu neriešim moje temné myšlienky, ktoré som interpretoval aj do svojich kolekcií. Je pre mňa dôležité, aby zo mňa nevyžarovalo niečo, čo môže práve vďaka nekomfortnosti zvnútra vystreľovať aj na povrch. Taká nespokojnosť dokáže byť veľmi citeľná a ovplyvňuje všetko, aj biznis. Musím priznať, že tá zmena je super. Každý, kto má potrebu urobiť ju, nech ide bez váhania do toho. Cítiť sa komfortne je na nezaplatenie.

Zdieľaj:

Followuj nás:

© 27.04.2022, Monika Blahová

ĎALŠIE Z TÉMY #FASHION

Na našej stránke používame súbory “cookie”, aby sme čo najlepšie využili možnosti stránky a prispôsobili Vašim požiadavkám. Taktiež sú použité na poskytovanie užitočných nástrojov a hodnotných funkcií. Aby ste využili web stránky s plným komfortom, umožnite prosím prijímanie “cookie” na našej stránke.